Parom - Pravda

Bulo dobre — ale dávno:
žil na svete Slovák slávno;
oj, žil si vo slobode,
ako ryba v tichej vode.

Cudzí zbojom na nás padol,
o vlasť našu nás okradol;
došliapal nám naše práva,
zašla rodu nášho sláva.

Idú roky zo sta do sta,
zem cudzinou nám zarostá;
kto slovenskej pravde žije,
pekelná ho krivda bije.

Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
okrem nej žiadna iná.

A ja teraz v ťažkom bôli
stál som na vysokej holi:
stál som nad tým pekným krajom
medzi Tatrou a Dunajom.

To zem, dedom mojim vzatá,
to vlasť a mať moja svätá:
a ja sirotou tu stojím
a vo svojom nie som svojím.

Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
okrem nej žiadna iná.

I plakali moje oči,
že môj ľud mi je v otroči:
i čakal som — ale darmo,
kto by zlomil naše jarmo.

Hoj, búrila sa krv moja
a hnala ma ta do boja:
hnala ti ma ona, hnala,
ta na hory, ta na bralá.

A od Matry až na Tatry
zasvietili moje vatry:
kto ich videl, vedel, čo je,
poberal sa do zbroje.

Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som:
to jediná moja vina,
okrem nej žiadna iná.